Ďaleko na východe Slovenska, kde sa končia cesty a začína ticho Národného parku Poloniny, žije menšina, ktorá si celé stáročia uchováva svoju jedinečnú kultúru, jazyk a spôsob života. Sú to Karpatskí Rusíni – pôvodní obyvatelia tohto hornatého regiónu, ktorí si aj napriek dejinným otrasom dokázali zachovať svoju identitu, svoj jazyk a svoju svojbytnú kultúru. Táto menšina, po stáročia spätá s krajinou bukových pralesov a horských polí, tu vytvorila civilizáciu skromnosti, pevnej viery a hlbokej úcty k prírode.
Rusíni sú samostatný národ, so svojím jazykom, ktorý patrí medzi východoslovanskú vetvu slovanských jazykov spolu s ruštinou, bieloruštinou a ukrajinčinou. Na území Slovenska, ale aj v iných európskych krajinách kde žijú (okrem Ukrajiny) sú uznaný ako národnostná menšina a na ich jazyk sa vzťahujú pravá na jeho podporu, rozvoj, udržiavanie, používanie v školách, na úradoch a samozrejme aj v bežnej komunikácií. Na území severovýchodného Slovenska, v obciach ako Nová Sedlica, Runina, Ulič, Topoľa, Zboj, či inde žijú Rusíni už celé generácie. Kultúra Rusínov v Poloninách vznikala v symbióze s prírodou a náročným životom v horách. Hospodárili na malých políčkach, pásli ovce, chovali hospodárske zvieratá, vyrábali vlastné náradie a udržiavali úzky kontakt s prírodným cyklom. Dôležitou súčasťou ich identity bola viera, ktorá sa prejavovala nie len v liturgii, ikonách a tradičných cerkvách, ale aj v ich každodennom živote a v jazyku formou rôznych frazeologizmov, ktoré odkazujú na vieru, na Boha, na cnosti a duchovné hodnoty ľudí, ktorí tu žijú. Ich kultúrne dedičstvo je neoddeliteľne späté s pravoslávnou a gréckokatolíckou vierou.
Rusíni si svoju kultúru chránili a dodnes chránia najmä ústnym podaním – piesňami, rozprávkami a zvykmi. Dlhé zimné večery boli časom rozprávania príbehov, spevu a spoločného trávenia času na tzv. „večurkach“. Počas nich ženy robili prácu, ktorú nemohli robiť v letných mesiacoch, pretože vtedy od skorého rána až do večera pracovali na poli. Bol to čas spoločných rozhovorov, zábavy a tiež strašidelných príbehov. To všetko sa odovzdávalo z generácie na generáciu. Až do obdobia, kedy modernizácia a v súčasnosti digitalizácia priniesla nové výdobytky modernej doby, ktoré nás postupne uzavreli do svojich domácnosti, do svojho komfortu, a tiež do pracovného stresu a vyťaženia. Vyrástli nám v Poloninách ľudový rozprávkari, spisovatelia, speváci aj mnohý známi umelci. To čo do nich v detstve a mladosti bolo zasiate zužitkovali a pretavili do svojich prác.
Neskôr počas socializmu došlo k úbytku rusínskeho obyvateľstva a aj napriek takmer polstoročnému zákazu existencie Rusínov a násilnej ukrajinizácii, mnohí ľudia nestrácali vedomie príslušnosti k svojej rusínskej kultúre – hoci v tichosti, bez možnosti hlásiť sa k svojmu jazyku a k svojmu národu. Ale mnohokrát táto sebaidentifikácia bola sprevádzaná strachom a niekedy viedla k vedomej asimilácií so slovenskou identitou a jazykom. Zmena prišla až koncom roka 1989, kedy sa Rusíni konečne mohli slobodne prihlásiť k svojej národnosti a k svojmu jazyku. Začal sa aktívny proces rozvoja jazyka, kultúry, zakladania rusínskych inštitúcií, organizácií, vydávania novín a časopisov, ktoré dodnes pomáhajú rozvíjať túto svojbytnú kultúru a jazyk. V januári Rusíni oslávili 30. výročie kodifikácie rusínskeho spisovného jazyka na Slovensku a tento rok bol Okrúhlym stolom Rusínov Slovenska vyhlásený za Rok rusínskeho jazyka. Za 35 rokov odkedy sa začala písať nová etapa majú byť na čo Rusíni pyšní. Dosiahlo sa toho mnoho, ale veľa práce je ešte pred nami a je na každom z nás, ako k tomu prispejeme.
Poloniny sú viac než len národný park – sú domovom spomienok, piesní, zvykov a viery, ktoré prežili stáročia. A práve Rusíni sú ich najvernejšími nositeľmi. Nedovoľme aby o tento náš spoločný klenot prišli ďalšie generácie. Naša kultúra a náš jazyk si zaslúžia ostať živé a cenené. Nenechajme ich stať sa len expozíciou múzeí a skanzenov, či inscenovaným programom folklórnych súborov. V kultúre a jazyku je potrebné žiť a nie len na nich ukazovať. Karpatskí Rusíni nie sú len pamäťou Karpát – sú ich dušou.
Mgr. Zdenka Citriaková, PhD.
Ústav rusínskeho jazyka a kultúry Prešovskej univerzity v Prešove